cincinnatus-c

 Niekedy idete na koncert veľkých a vážených umelcov a odchádzate z neho sklamaný. Často je to intelektuálna nuda alebo odfláknutý koncert hviezdy, ktorú ten koncert viditeľne veľmi nebaví. Niekedy idete na koncert možno aj z iných ako hudobných dôvodov a odchádzate s veľkým zážitkom. Treba povedať, že prvý prípad nastáva častejšie. Druhý prípad veľmi zriedkavo – napríklad včera. Na „festival“ organizovaný mestom Bratislava som išiel s minimálnymi očakávaniami. Účinkujúcich som už všetkých videl a počul a nie som až taký fanúšik world music, aby som na ich koncerty chodil pravidelne. Skrátka Družinu, Mango Molas a Pressburger Klezmer Band som považoval za dobrú a vkusnú kulisu k príjemnému večeru v lesoparku. Skutočnosť bola taká akú som očakával, skupiny hrali dobre (zdalo sa mi, že lepšie ako naposledy) a atmosféra v amfiteátri bola chabá. Počet divákov bol priamo úmerný kvalite propagácie podujatia – tá nebola v podstate žiadna, jedinú informáciu som našiel úplnou náhodou na internete, k programu som sa dopracoval po dlhodobom pátraní, pri ktorom by mi pomohli dva-tri semestre na fakulte informatiky. Ale späť k hudbe. Pointa dobrého večera prišla na konci a volala sa Moleque de la Rua – brazílčania pozbieraný z chudobnáých favel Sao Paula. Hrali zmes rocku, hip-hopu, samby a bossanovy. Hudobníci hrali predovšetkým na bicie (klasické bicie + niekoľko ďalších bicích nástrojov vrátane akéhosi čudných bielych trubíc na ktoré mlátili šľapkami alebo niečim podobným), ale aj na basu, dve elektrické gitary, jednu miniatúrnu španielku, nejakú čudnú vec ktorá vyzerala ako cimbal, občas zafúkali do dvoch umelohmotných trubíc, ktoré vyzerali ako vytrhnuté z nejakého stroja (niečo také ako nástroje Branislava Jobusa) a nakoniec hrali na prázdne fľaše od vína a poháre, ktorými búchali o stôl. O to ale išlo až v druhom rade. Dôležitejšie bolo to, že tí ľudia naozaj vedeli hrať a že tie pesničky boli skvelé. No a úplne najdôležitejšie bolo to, že hrali s radosťou a ak budeme deliť hudbu na autentickú a neautentickú, tak toto bola esencia autentickosti. Zvuk brazílskej ulice v bratislavskom lesoparku. Niekedy treba hľadať dobré veci na nečakaných miestach.

PS: ak som niekoho motivoval a chcel by ich vidieť, nie je to úplne stratené a netreba cestovať so Sao Paula. Cez víkend hrajú na Pohode.