cincinnatus-c

   V jednej vtipnej eseji sa hovorí o tom, že Slováci sú neprekonateľní v schopnosti robiť sa sprostým. Je to niečo ako reflex malého a slabého národa, ktorý nemá na výber. Možno je toto tvrdenie jemne prehnané, v každom prípade príkladov kolektívneho a masového hľadenia do zeme a ignorovania reality je dosť. Pozrime sa na tri konkrétne a súčasné témy.

1. Drogy. Veľmi pekný príklad. Boli časy, kedy sa tvrdilo, že po vyfajčení marihuanovej cigarety je človek odsúdený na závislosť na heroíne a bolestivú smrť. Toto je už čiastočne za nami, avšak kolektívna viera v niektoré mýty a neuveriteľná neschopnosť akceptovať realitu je tu neustále prítomná. V krátkosti povedané, mladí sa pretvarujú, že trávu nikdy v živote nefajčili a ich rodičia sa tvária, že tomu naozaj veria. Všetci pritom dobre vieme, že marihuana sa fajčí jedna radosť a najmladšia generácia pomaly zabúda na to, že je to niečo zakázané a nezvyčajné. Čudákom sa stal ten, kto to ešte nevyskúšal. Všetci však kolektívne predstierame, že sme to ešte nikdy ani len nevideli a že niečo tak nebezpečné robia len narkomani v petržalských podchodoch.

2. Korupcia. Veľmi častá téma, zamerajme sa aktuálne na futbal. V slovenskom futbale platí, že všetci zúčastnení kolektívne predstierajú, že korupciu ešte nikto nikdy nevidel. Keď sa ozve niekoľko odvážnych hráčov a rozhodcov, zosype sa na nich spŕška pochybovačných otázok a invektív. Potom však prichytia druhého najvyššieho muža futbalu priamo pri preberaní úplatku, čo je už iná káva. To sa už celkom ignorovať nedá, všetci však pokračujú v kolektívnom hraní sa na sprostých a tvária sa kolektívne prekvapene. Nikto o tom nič nevie. Všetci však vieme svoje. Moja osobná skúsenosť hovorí, že korupcia je prítomná v 20%-30% zápasov nižších súťaží. Z rozprávania môjho kamaráta, bývalého prvoligového futbalistu viem, že pekný zvyk dávať góly ešte pred zápasom sa rozhodne nevyhýba ani prvoligovým mužstvám.

3. Komunisti a ŠTB. Nikdy by som si nepomyslel, že práve ja budem obhajovať spolupracovníkov ŠTB. Treba však povedať toto: Udávať kamarátov tajnej polícií je hnusné a odsúdeniahodné. Je to zlyhanie človeka, ktoré sa dá len ťažko odpustiť. Je potrebné však povedať aj to, že ľudia o ktorých sa v médiách hovorí, veľmi často neboli žiadni zlomyseľní udavači, ale ľudia ktorých zlomil odporný zločinecký režim pomocou svojej tajnej polície. A tu sa dostávame k jadru veci. Dnes sa všetci tvária, že stelesnením všetkého zla v komunizme sú spolupracovníci ŠTB. Zabúda sa na malý detail. A čo tí, ktorí všetky tie svinstvá riadili a podporovali? Kto sú títo ľudia? Nuž to sú okrem iného aj naši veľkí demokrati vo vláde a čiastočne aj v opozícií. Je to väčšina ministrov, prezident, takmer kompletný Smer (okrem mladých, ktorý to strany vstúpiť nestihli), HZDS, SNS. V opozícií je to o čosi lepšie, ale aj tam došlo k dojemnému zblíženiu medzi komunistami a pravičiarmi. A práve tu nastupuje kolektívne osprostenie, ktorého výsledkom je zámena obete a páchateľa (však pán premiér). Z organizátorov sú populárne osobnosti a z obetí páchatelia. Uvedomuje si to vôbec niekto?