cincinnatus-c

O tohtoročnej Pohode sa dá povedať, že bola najsmolnejšou vo svojej histórií. Začalo sa to chorobou Milana Lasicu a zrušením predstavenia Kumšt, ktoré malo otvoriť program festivalu. Potom zrušili koncert hviezdne brazílske dievčatá CSS, následne skolaboval od tepla Tomáš Janovic a tak sa nekonala diskusia o jeho novej knihe, diskusiu zrušil aj Marián Jaslovský a celé to zaklincoval hlavný headliner Air, ktorému nedorazila technika.

Zrušené diskusie a divadlo by boli určite zaujímavé, ale až takou zásadnou stratou pre festival neboli. Z CSS to už bola väčšia smola, ale ešte stále to bolo len tragikomické, hlavne keď ste si tú správu vypočuli od Branislava Jobusa, ktorý stojac pri svojom hojdacom koníkovi vyhlásil, že CSS neprídu, lebo sa otrávili  vTaliansku a polovička obecenstva mu neverila. Z AIr to už bola iná káva a sklamanie tisícov ľudí bolo hmatateľné. Pre mnohých sa tak festival skončil predčasne. Najviac mi bolo ľúto Michala Kaščáka, ktorého som ešte nikdy nevidel na Pohode takého sklamaného a zlomeného. Keď sa ospravedlňoval divákom za to, čo nebolo vôbec jeho chybou, bolo to smutné a zároveň to pôsobilo hrozne zúfalo, keď niekoľko krát vyzýval Mariána Vargu, aby ešte zahral ďalší a ďalší prídavok, keďže program na hlavnom pódiu sa skončil predčasne.

 Ale poďme aj k veselším veciam. Ak niekto nebol na Pohode kvôli skupine Air, alebo CSS, pravdepodobne nebol sklamaný. V areáli letiska bolo rekordné množstvo ľudí a atmosféra bola ako každý rok dokonalá (ak nerátame poslednú noc, počas ktorej ľudia márne čakali na Air). Pogram sa pre mňa začal koncerom Dana Heribana, ktorý po prvý krát vystupoval so svojou kapelou. Koncert bol nad očakávanie dobrý, bicie, basa, Danov klavír, spev, dobré texty a talent na pesničky boli výborným úvodom do programu TB arény. Znelo to ako Jaro Filip a išla z toho príjemná atmosféra. Mojim druhým koncertom bolo vystúpenia Davida Kollera, na ktoré som pôvodne vôbec nechcel ísť, ale prilákala ma pesnička Oheň, ktorú mám rád. Nakoniec z toho bol dobrý koncert, čo bolo možno dôsledkom mojich nostalgických spomienok na deväťdesiate roky a skupinu Lucie. V kombinácií s pivom pri štyridsaťstupňovej horúčave to bol pre mňa veľký zážitok (navyše na bicích hral Martin Valihora) aj keď s odstupom času uznávam, že hrať staré pesničky svojej bývalej kapely v situácií, keď nová kapela už vystupovala s vlastným koncertným programom je tak trochu zúfalosť. Motív je ale hneď po ruke, pesničky Lucie boli publikom odspievané a odtancované, zatiaľ čo pri veciach Kollerbandu každý čakal, kedy už skončia. Po Davidovi Kollerovi som išiel na koncert Dana Bártu, ktorý s Kollerom kedysi býval v jednom byte, až kým mu neprebral jeho manželku, ktorá sa s Davidom následne rozviedla. Na základe toho predpokladám, že David Danovi na koncert zatlieskať nešiel. Nech už je Dan Bárta akýkoľvek kamarát, spievať rozhodne vie a vie si tiež vybrať hudobníkov. Koncert v stane kde bolo asi osemdesiat stupňov bol skvelý. Jana Kirschner už našťastie hrala pri nižšej teplote a aj keď som videl len pár pesničiek, jej vystúpenie na mňa pôsobilo veľmi dobre. Hrala nové aj staré veci, všetko v sprievode výbornej kapely (zatiaľ len slovenskí hudobníci, čo ale vôbec nevadilo) a dvoch černošiek, ktoré jej robili vokály. Znelo to dobre, aj keď na mňa pôsobili akoby tam nepatrili. Prvou veľkou hviezdou piatkového večera boli švédsky The Hives, ktorí odohrali koncert s obrovským nasadením. Bolo to niečo medzi Zónou A a Franz Ferdinand a tancovalo sa na to výborne. Spevák po každej pesničke hecoval publikum výkrikmi typu „po tejto pesničke sa staneme vašou najobľúbenejšou kapelou“ a podobne, čo bolo zjavne robené v rámci recesie. Ako som neskôr zistil, väčšina to nepochopila. Jedným z hlavných ťahákov boli pre mňa Ingrid Eto, čo je vlastne skupina Zero 7, len bez speváčky a s trochu inou hudbou. No, po koncerte by som povedal so zásadne odlišnou hudbou, keďže sa z nej vytratili melódie a ostala nezáživná elektronika. Pre mňa určite najväčšie piatkové sklamanie. Bajofondo odohralo omnoho lepší koncert, elektronika bola obohatená tangom a ja som bol obohatený Bajofondom. Poslednou piatkovou vecou, ktorá uzatvorila hlavné pódium, bol DJ Junkie XL, ktorého považujem za najväčší omyl tohtoročnej Pohody. Trápny set, ktorý by som akceptoval možno o pol piatej v noci na tanečnom pódiu na festivale O.K. rádia mi celý čas pripomínal toho chlapíka, ktorý sprevádza umelkyňu z Čiech Veronu a kričí v kultovom klipe kultovú vetu „všichni ruce nahoru!“.

 Piatok začal omnoho príjemnejšie. Divadlo o korupcii v českom futbale v podaní Lábusa a Čtvrtníčka bolo výborné a určite nesklamalo ani „nefutbalových“ divákov. Ako povedali samotní autori, prepis odpočutých rozhovorov českých futbalových funkcionárov bol jednoznačná poézia, ktorú ani veľmi nebolo treba upravovať. Môžem to potvrdiť. Jednoducho krásna čeština, ty vole. Prekvapením určite bola opera SND, ktorú sledovalo množstvo divákov a zožala úspech. Pankáči, smažky a opilci počúvajúci Verdiho, to je tiež poézia. Tata bojs a Para odohrali štandardne dobré koncerty, boli fajn, ale nič nové, ani prekvapujúce. V podstate nečakaný vrchol celej Pohody prišiel večer s Erikom Truffazom. Nesmierne sympatický koncert jazzového trúbkara bol sprevádzaný búrlivým potleskom natrieskanej TB arény. Moderný jazz zmiešaný s množstvom inej hudby (na rozdiel od iných koncertov to bolo na Pohode v podstate bez world music a drum ´n´ bassu) zožal taký úspech, že keď Juraj Kušnierik oznamoval publiku, že prídavok nie je možný, keďže program mešká, diváci spustili taký rev, že Juraj po chvíli mávol rukou a odišiel zavolať kapelu späť na pódium. Veľmi úspešné bolo aj vystúpenie britských Basement Jaxx. Bola to solídna párty, ale pre mňa nič viac. Mariánovi Vargovi pripadla smutná úloha nahradiť Air na hlavnom pódiu. Spolu s Moyzesovym kvartetom hrali úžasnú hudbu, na konci mi to už ale pripadalo ako nekrológ za zrušenými Air. Ľudia tlieskali, ale obrovské sklamanie viselo vo vzduchu. Keďže som sa na Air tešil už dlhú dobu, premohla pohrebná atmosféra aj mňa a tak som si nechal pokaziť aj vystúpenie DJ Shadowa, ktorý mi pripadal v tej situácií ako nedostatočná náplasť za Francúzmi a tak som po niekoľkých pesničkách odišiel. Smútok som potom aspoň trochu zahnal na Messer Chups, ktorí zneli ako hudba k Pulp Fiction a bolo to celkom fajn. Sklamanie prišlo aj v podaní DJ Markyho, ktorý nezahral nič brazílske a jeho drum ´n ´bass bol úplne štandardnou tancovačkou (počul som aj jeho brazílskejšie sety). Bodku za Pohodou mi dal Branislav Jobus, ktorý mi na dobrú noc prečítal jednu zo svojich insitných rozprávok a zahral pesničku namixovanú z hudby pochádzajúcej z rozprávky Miazgovci.

 Pohoda bola aj tento rok fajn. Napriek tomu, že už niekoľko dní sa mi nechce počúvať nič od Air, tak som rád, že som v Trenčine bol. O rok si kúpim lístok opäť. A to bez ohľadu na to, kto bude na najzábavnejšom letisku na svete hrať.