Množina internetových stránok sa dennodenne zväčšuje veľkou rýchlosťou a internet je každým dňom čoraz väčšou a neprehľadnejšou džungľou. Džungľou plnou obrázkov, videí, reklám a hlavne textov. Rád sa v tomto priestore pohybujem a rád čítam. Vytváram si svoj vlastný výber stránok, textov a článkov. Ten svet mi pripadá zaujímavý a preto som sa rozhodol, že o ňom budem pravidelne písať, respektíve budem upozorňovať na to, čo sa oplatí čítať inde. Tak do toho.
Pri písaní tohto článku som si uvedomil, že na svojom blogu vôbec nepoužívam odkazy. Neviem, či na tom budem v budúcnosti niečo meniť, minimálne v tomto texte sa tomu ale určite nevyhnem. Niečo o tom, ako pracovať s odkazmi v textoch si môžete prečítať v tomto článku o odkazoch.
Jedným z dobrých zdrojov zaujímavých textov, ktoré sú dostupné v rodnom jazyku (respektíve v češtine, ospravedlňujem sa národovcom) je stránka Project Syndicate, ktorá uverejňuje vo viacerých jazykových mutáciách texty „globálnych intelektuálov“. Z väčšinou z nich sa príliš nestotožňujem, ale čítam ich pravidelne, keďže ignorovať myšlienky názorových oponentov a ukájať sa potvrdzovaním si svojich postojov na ideovo spriaznených stránkach mi pripadá trochu zaostalé. Časť textov mi však hovorí celkom z duše a jedným z nich je aj názor Bjorna Lomborga na udelenie Nobelovej ceny za mier pokrytcovi a klamárovi Al Goreovi, o čom som nedávno písal.
Winston Churchill raz povedal, že kto v dvadsiatke nie je ľavičiar, ten nemá srdce. A kto je ľavičiarom ešte aj v štyridsiatke, ten nemá rozum. Niektorým ľavičiarom to trvá dlhšie, ale predsa. Napríklad taký francúzsky minister zahraničných vecí Bernard Kouchner, ktorý nedávno prebehol od socialistov k francúzskej pravici. Kouchner ukazuje, že sa ľavicového romantizmu úspešne zbavil, čoho dôsledkom je aj racionálny postoj k Iránu. Európa však sníva svoj sen o svete, v ktorom sa dobro opláca dobrom a v ktorom treba byť zhovievavý aj k zjavným šialencom. A do tohto sveta im slovo vojna, ktoré Kouchner použil akosi nepasuje. Tu sa mi žiada opäť citovať Churchilla, ktorý v roku 1938 povedal: „Mohli sme si vybrať medzi vojnou a hanbou. Vybrali sme si hanbu. Dostaneme vojnu.“ Iste, vojna s Iránom by bola asi ďalším „prieserom“, avšak so šialencom Ahmadinedžádom sa treba prestať kamarátiť a dať mu jasne na výber. Nech si už vyberie sám. Kouchnera obhajuje známy francúzsky filozof Andre Glucksmann.
O vojne hovoril aj bývalý šéf americkej centrálnej banky Alan Greenspan, ktorý uviedol, že iracká vojna bola o rope. Všetci, ktorí si niečo podobné mysleli od začiatku sa tomu výroku samozrejme potešili a s nadšením ho uvádzali a uvádzajú. Väčšina akosi taktne obchádza ďalšie vyjadrenia Greenspana, ktorý hovorí, že jeho vyjadrenia boli dezinterpretované. Poukazuje na to Gabriel Šipoš na svojom výbornom blogu.
Z jeho dielne je tiež hĺbková analýza spôsobu uvažovania a novinárskej práce Štefana Hríba s názvom „Deconstructing Štefan Hríb“.
K politike Roberta Fica sa vyjadrujú už takmer všetci, zaujímavo to robí Lukáš Krivošík, fakticky, presne a užitočne ekonóm Ján Tóth.
Aby som nehovoril iba o politike, veľmi ma potešil článok môjho obľúbeného spisovateľa Haruki Murakamihi, ktorý píše o džeze a o tom ako začal písať knihy.
K popkultúre sa často vyjadruje Michal Hvorecký a robí to dobre. Tu píše o tom ako pozerá Superstar. O Superstar sa píše celkom múdro, nebulvárne a pritom zaujímavo aj na tomto blogu.
Na záver ešte spomeniem veľmi milú správu o ruskom masovom vrahovi Pičuškinovi. Ten povedal na súde veľa pozoruhodných vecí, jednou z nich je aj krásna veta v ktorej veľmi romanticky spomína na svoju prvú vraždu: „Je to ako prvá láska – je to nezabudnuteľné.“ Aj na bleskovkách sa dá nájsť veľa poézie.
Komentáre
odkazovanie