cincinnatus-c

  V roku 1918, krátko po skončení prvej svetovej vojny sa rozhodli predstavitelia mesta Bratislavy premenovať mesto na počesť amerického prezidenta T.W.Wilsona. Nový názov mal znieť Wilsonov. Návrh bol nakoniec zamietnutý. O mnoho desaťročí neskôr vznikol v tomto meste festival súčasnej elektronickej hudby. Volá sa Wilsonic.

Festival otvára tohtoročnú sezónu letných festivalov a treba povedať, že je zároveň jedným z jej vrcholov. Účinkujúcimi, atmosférou, miestom. Hudobníci vystúpili na piatich pódiách, ktoré boli postavené medzi Starým a Novým mostom na petržalskej strane Dunaja. Príjemné prostredie parku spojené s nočnou panorámou mesta vytvárali atmosféru presne sediacu festivalu urbánnej hudby. Aké boli teda dva dni vo Wilsonove?

Deň prvý – piatok. Festival sa pre mňa začal vystúpením The Heritage Orchestra – mnohočlenného zoskupenia britských hudobníkov doplnených orchestrom Slovenského rozhlasu. Hudba bola výborná a predovšetkým originálna. Vypočuli sme si nu jazz v podaní „swingsymfonického“ orchestra pod taktovkou vtipkujúceho dirigenta, ktorý namiesto obligátnych pohybov paličky sa tackajúc ukazoval na jednotlivých hudobníkov a prstami im odratával čas, ktorý im zostáva do ich nástupu. Nebola to žiadna tancovačka, ale skvelá hudba na počúvanie. Trochu rozpačitý bol len koniec, ktorý spočíval v tom, že dirigent sa pár slovami rozlúčil s obecenstvom a orchester odišiel. Prídavok neprišiel, čo bolo zrejme spôsobené striktným časovým rozvrhom organizátorov. Toto sa neskôr ukázalo aj pri ďalších koncertoch na hlavnom pódiu, ktoré nikdy neprekročili hodinu a končili sa akosi predčasne. Škoda, organizátori tú hodinu naviac pre dvoch headlinerov denne mohli niekde nájsť. Po The Heritage Orchestra nastúpili na hlavné pódium francúzski Nouvelle Vague, hrajúci staré punkové a postpunkové pesničky svojským spôsobom. Živá kapela odohrala solídny koncert, ktorý vyvrcholil vtipnou verziou Dead Kennedys, songom „Too Drunk to Fuck“. Speváčka sa zvíjala po pódiu a vyvolávala dojem, že je naozaj too drunk to fuck. Ale ináč to bola veľmi kultivovaná hudba a rozhodne jedno z najlepších vystúpení na festivale. Treťou hviezdou večera boli štyria dídžeji s názvom Birdy Nam Nam. Hudba ma príliš neoslovila, ale treba uznať že ukázali čo všetko sa dá dostať z hudobného nástroja menom gramofón. Nepúšťali platne, oni na tých gramofónoch hrali. Ich vystúpenie bolo pre mňa v ten večer posledným, keďže hlavné pódium skončilo, na loď, kde boli dve ďalšie pódia sa nedalo dostať, v Aréne rapoval nejaký český chlapík, čo sa mi príliš nepozdávalo a po Birdy Nam Nam mal hrať DJ, o ktorom som mal predtuchu, že ani to nebude nič pre mňa. Objednal som si taxík a taxikár v čelenke sa ma počas cesty spýtal „No a jaký Senzus to tam hral?“

Deň druhý - sobota. Z prvého koncertu som stihol len posledné dve pesničky. Foolcut znel veľmi dobre, hlavne na slovenské pomery. Keďže tu nu jazz takmer nikto nehrá, môžu sa stať najvýznamnejším predstaviteľom tohto žánru práve oni. Druhou kapelou boli Eduardo Borsuci in Optima Forma. Opäť slovenskí hudobníci hrajúci veľmi slušnú zmes jazzu, rocku, elektroniky. Dobré, ale nič také, čo by som už niekde nepočul. Poľskí Pink Freud v podstate pokračovali v tom, čo Borsuci začal, len trochu iným spôsobom a na trochu vyššej úrovni. Vypočuli sme si napríklad jazzrockovú verziu Nirvany a mohli sme sa tešiť na ďalší koncert. Britskí Psapp predstavili príjemní elektropop so živými nástrojmi a príjemnou speváčkou rozhadzujúcou hračky do publika. V niečom mi pripomínali svojich krajanov Zero 7, len tie pesničky neboli také výrazné. Po Psapp prišiel vrchol večera aj celého festivalu – Švédi Koop. Šesť hudobníkov spolu s osobitou japonskou speváčkou odohrali fantastický koncert. Krásne pesničky so skvelými aranžmánmi, každý kúsok totálny zážitok. Silné melódie, veľa jazzu, trochu elektroniky a svojský futuretro štýl. Po skončení som vedel, že už sa môže stať hocičo, Wilsonic stál za to. Po tomto zážitku som sa bol ešte vzdelať na loď, kde hral britský DJ  MRK One ospevovaný britský dubstep, ktorý som ešte nepočul. Vydržal som štyri tracky, stál som pri reproduktore, z ktorého sa ozýval šialený zvuk basy, ktorá mi skoro vyrvala srdce z hrude a tak som v rámci svojho zdravia odišiel. Dubstepu ešte dám jednu šancu, ale zrejme sa mojou srdcovou záležitosťou nestane. Najväčšie sklamanie festivalu prišlo v jeho závere. Jazzanova so speváčkou Clarou Hill mali zvuk, ktorý znel asi tak, ako keby som ho pripravoval ja. Clara Hill znela ako keby v rakve spievala do hrnca, čo aj ju značne rozladilo a po desiatich minútach vyzerala, že od zúrivosti zahodí mikrofón a odíde do šatne. Nakoniec sa premohla, párkrát sa ospravedlnila pískajúcemu obecenstvu a dobojovala to až do konca. V druhej tretine koncertu sa zvuk zlepšil, ale rozpačitý pocit zostal. Rozladená speváčka a nahnevané publikum vyzerali  na biely uterák. Poslednú časť koncertu odohral DJ sám, čo spočívalo v tom že púšťal platne s tuctovým tuc-tuc soundom, čo už rozladilo aj mňa a odišiel som domov.

Celkovo hodnotím Wilsonic ako úspešný. Kvôli dobrým účinkujúcim, príjemnej atmosfére a miestu konania. Do budúcnosti by stálo za to zabezpečiť lepší zvuk, menšie rady na pivo a viac času pre headlinerov. Dovidenia o rok.