cincinnatus-c

Mal som asi dvadsať, za ruku som držal svoju vtedajšiu priateľku a vedľa nás kráčal môj kamarát. Bola piatková noc a my sme sa vracali pešo domov. Zabočili sme do jednej uličky, v ktorej sa pred nami zjavilo asi desať zle oblečených osôb s krátkym zostrihom. Prešli sme popri nich a pokračovali sme v rozhovore. A potom som niečo povedal a moja priateľka sa zasmiala.

Zrazu som si uvedomil, že jeden z dotyčných kráča za nami a kričí. „Stojte! Ste nepočuli? Stojte!“ To som už začínal tušiť, že večer bude mať zaujímavé pokračovanie. Keďže mohutnosť mojej postavy prestáva budiť rešpekt u chlapcov ktorí dosiahnu aspoň trinásty rok svojho života, rýchlo sa u mňa prebudil pud sebazáchovy. Pridal som do kroku a potichu som upozorňoval priateľku s kamarátom nech sú ticho a neobzerajú sa. Možno sa na to vykašle. Nevykašlal.

Rozbehol sa za nami a my sme prejavili prvé a posledné hrdinstvo večera – neutiekli sme. Tupec (neviem ako sa volal, takže ho budem volať Tupec) začal kričať. „Stojte feťáci.“ To ma takmer rozosmialo, keďže my traja sme boli naozaj úplné prototypy feťákov. Zahryzol som si do pery a ostal som stáť v očakávaní podnetného dialógu. „To čo malo znamenať? Čo si to povedal?“ Tupec hľadel na mňa a zrejme očakával nejakú odpoveď. „O tebe som nepovedal vôbec nič“, snažil som sa odpovedať pravdivo a slušne. Tupec však pokračoval. „Čo si myslíš, že som sprostý?!“ Na to som mal výbornú odpoveď, ktorú som počul v jednej scénke Lasicu s Kňažkom, kde hrá Kňažko agresora a Lasica sa bráni. Lasica bojazlivo hovorí: „nie nikto tu nie je sprostý, všetci sme múdri a ty si z nás všetkých najmúdrejší“. Zahľadel som sa mu do očí, ale zmysel pre humor som tam nenašiel a tak som si opäť zahryzol do jazyka. „Fakt som nič nepovedal“, skúšal som to po dobrom. „Si myslíš že som hluchý?“, odpovedal Tupec a drgol do mňa. „Nie nemyslím“, pokračoval som defenzívne aj keď som si uvedomil, že tie moje odpovede vyznievajú možno trochu ironický. „Ty máš nejaký problém?, pokračoval Tupec obľúbenou frázou agresívnych opilcov a začal do mňa vrážať. „Nie vôbec žiadny“, držal som sa svojej taktiky a ustupoval som. Chvíľu som odhadoval, či sa dvaja ubránime, keď som si všimol blížiacu sa skupinku Tupcových kamarátov. Boli ich asi deväť a všetci vyzerali ako Tupec, len boli o trochu väčší. Vyhodnotil som situáciu a zvolil som si najefektívnejšiu (uznávam, najmenej hrdinskú) taktiku a zacitoval som Pacha hybského zbojníka: „Utekajme!“.

Všetci traja sme sa rozbehli preč a Tupec sa rozbehol za nami. Po chvíli prudkého šprintu som sa obzrel a zazrel  som Tupca ako kľačí pri chodníku a vydýchava sa. Jeho kamaráti boli niekde ďaleko, vykašľali sa na neho aj na nás. Dali sme si ešte ľahký poklus a nakoniec sme došli v zdraví domov.

Nie, im je to už jedno. Ich útoky už často nie sú ani rasovo motivované. Sú motivované tým prázdnom, ktoré majú vo svojich hlavách a dušiach.