cincinnatus-c

   Na Slovensku sa nebadane rozvíja nebezpečná tradícia konania, ktoré môžeme klasifikovať ako „sebamrzačenie ako nástroj protištátnej činnosti“. Týmto článkom chcem na tento jav upozorniť kompetentných a prispieť tak k ochrane našich národných záujmov a všeobecnej bezpečnosti v štáte.

   Zakladateľom tradície sebapoškodzovania je istý Michal, ktorý sa v polovici deväťdesiatych rokov rozhodol, že začne škodiť našej demokratickej vláde a tým aj celej krajine. Ako prostriedok si zvolil samoúnos do zahraničia sprevádzaný samobitkou. Zrozumiteľne  povedané, tento Michal sa rozhodol úplne bezcharakterne ľahnúť si do kufra cudzieho auta, zviazať sa, následne sa uniesť do cudziny, zbiť sa a týmto podlým spôsobom uškodiť Slovensku. A ešte k tomu všetkému nám chcel pochabo nahovoriť, že to nie on, ale niekto iný ho uniesol a zmlátil! Veru, vymyslené to mal dobre, on – syn prezidenta (ktorý mal nie celkom vrúcny vzťah s našim vodcom Vladimírom), chcel takto očierniť predstaviteľov našej krajiny. Našťastie naša múdra vláda v zložení Ján (jemný intelektuál), Vladimír Veľký (otec a vodca nás všetkých), druhý Ján (nositeľ myšlienok) ho však odhalila a všetkým nám povedala ako to bolo v skutočnosti. Apropo vláda, nedá mi nespomenúť osobu Jána (nositeľa myšlienok), ktorý bol podľa môjho názoru veľmi nedoceneným politikom. Spomeniem len jeho tézu „vážení, s grafov sa nikto nenaje“ , ktorou ako predstaviteľ proletariátu dokonale znemožnil buržoázne pavedy typu ekonómia, sociológia, štatistika.

   Pokračovateľom tradície sebapoškodzovania bol istý Róbert (ktorý dokázal svoju protištátnu činnosť už svojimi aktivitami v súvislosti s predchádzajúcim prípadom) , v prípade ktorého skutočným motívom bolo opäť očierniť vládu a jej predstaviteľov. Róbert si zvolil trochu inú metódu a to dokonca metódu obetovania sa (čo je samozrejme ešte hanebnejšie ako v prípade Michala). Nasadol do svojho auta, ktoré všetko ihneď pochopilo a následne sa samovznietilo. Keďže Róbert však bol predvídavý a tušil, že uhorieť za živa nie je veľká sranda, priviazal sa k svojmu sedadlu, aby nemohol utiecť. Jeho správanie bolo obzvášť bezcharakterné v tom, že určite tento výjav spôsobil šok a traumu príslušníkom SIS, ktorí boli v tom okamihu v blízkosti Róberovho auta, keďže práve na neho dávali pozor, aby sa mu nič nestalo. Bohužiaľ, o príbehoch tráum týchto príslušníkov sa vôbec nehovorí.

   Posledným predstaviteľom sebapoškodzovania ako protištátnej činnosti je istá maďarská agentka Hedviga. Hedviga si ako metódu zvolila Michalom overené samozbitie, uniesť samú seba sa jej už nepodarilo. Jej čin bol obzvlášť rafinovaný, keďže ním chcela vyvolať medzinárodné napätie medzi dvoma susednými krajinami. Keďže tušíme, že ako jednotkárka nemala žiadny dôvod na skúšku neprísť (skúšku nakoniec bez problémov spravila) a navyše poznáme aj o čosi jednoduchšie spôsoby ako sa vyhnúť skúške (druhý termín, chrípka, a pod.), môžeme s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou tvrdiť, že v skutočnosti ide o protištátnu činnosť. Táto motivácia aj vysvetľuje mimoriadne závažné a rafinované samozbitie, ktorého následkom bol otras mozgu, vnútorné poranenia a pomliaždeniny po celom tele. Chvalabohu pri moci je opäť veľký vodca Vladimír, jemný intelektuál Ján a tento krát  aj nový veľký vodca Róbert. Títo predstavitelia sú zárukou, že všetko bude opäť odhalené, vysvetlené a vinníci potrestaní. Tešiť sa zatiaľ môžeme aspoň z obvinenia z krivej výpovede, vďaka ktorej hrozí agentke Hedvige päť rokov basy. Otázka na našich predstaviteľov je jediná. Nie je to za protištátnu činnosť málo?