A potom to prišlo. Dovalil sa k nám kapitalizmus so svojim hlavným lákadlom - konzumom. Voňavý, farebný, čistý a taký opojný, že sa nám z toho všetkým robila hmla pred očami. Nastal čas zázrakov.
Keď som prvý krát v živote videl pravú disneyovku, myslel som si, že sa zbláznim od radosti. Kvôli Káčerovi Donaldovi a Gumkáčom som bol ochotný zradiť Boba a Bobeka, Krtka, Vlka a zajaca a vôbec, všetky večerníčky aj s deduškom a jeho psom. Pohľad na mýtického a bájneho myšiaka Mickeyho mi pripadal neuveriteľnejší ako prípadné zmŕtvychvstanie Winnetoua. Áno, dokonalý a farebný svet Walta Disneyho mi úplne zatemnil zrak a zabudol som dokonca aj na neho – kráľa všetkých večerníčkov – Macka Uška.
A pokračovalo to ďalej. O pár rokov sme si kúpili krásny biely satelit, ktorý mi pripadal ako z vesmíru. Keď som sa dozvedel, že budeme mať viac ako päť televíznych programov, oblial ma studený pot a skoro som odpadol. Vzal som si časopis s televíznym programom a čítal som ho s takou úctou, ako keby som držal v rukách Bibliu s venovaním od všetkých dvanástich apoštolov vrátane Judáša.
A to nebolo zďaleka všetko. Pamätáte sa ešte na prvú naozajstnú Coca Colu? Na komiksy s káčerom Donaldom? Na prvý zahraničný hit, ktorý ste videli na MTV? Nebolo to všetko také neuveriteľné, dokonalé a neskutočné ako keby ste sa ocitli na nejakej neznámej planéte?
Áno, bolo. A dnes je to všetko komické, smiešne a trochu sa za to aj hanbíme. Za ten úžas chudákov, za tú nenásytnú túžbu konzumovať, mať, vlastniť. Za všetok ten gýč, do ktorého sme sa s blaženým úsmevom ponárali a nevedeli sa ho nabažiť. A za to, že s tým ešte stále nevieme prestať a chceme dobehnúť všetko, čo sme zmeškali a mať všetko, čo sme nikdy mať nemohli. Ale možno nám to vyčítať? Nám, otrhancom ktorých vypustili z klietky na slobodu?
Komentáre