cincinnatus-c

Nedá sa povedať, že by som bol nejako významne zaťažený na Japonsko. V poslednom čase som si však uvedomil, že vplyv kultúry tejto krajiny na môj život je vysoko nadštandardný. Uvedomil som si napríklad, že počúvam pomerne veľa japonskej hudby. Už ste ju skúšali?

Odporúčam. Nemyslím teraz na nejakú world music spočívajúcu v bubnovaní na nejaký japonský kus kože, myslím na súčasnú (chcel som napísať modernú, ale uvedomil som si, že pod pojmom moderná hudba väčšina ľudí myslí Avril Lavigne a Linkin Park) hudbu viac menej v západnom zmysle slova. A tu sa vlastne dostávam k jadru veci – japonská hudba ma fascinuje tým, že je v tom najlepšom zmysle slova západná a zároveň akosi špecificky japonská (neviem to pomenovať, ale skúste si predstaviť Tokio v ktorom je všetko rýchlejšie, umelejšie, vyspelejšie, stratenejšie, dokonalejšie ako inde a v ktorom tí hudobníci vyrástli). A čo teda stojí za to počuť? Začnite napríklad s Kyoto Jazz Massive – geniálnou nujazzovou kapelou, pri ktorej to japonské síce až tak nepočuť, ale hudba je fantastická. Pokračujte so Soil&Pimp Session, chlapíkmi ktorí hrajú neskutočne uletenú hudbu – znie to akoby sa Sex Pistols naučili hrať na hudobných nástrojoch a prearanžovali by svoje pesničky do jazzu. Ešte šialenejšia je klaviristka Hiromi (na bicích jej sekunduje Martin Valihora), ktorá hrá síce cca jazz, ale tak akoby sa predávkovala Red Bullom. Osobitnou kapitolou je Pizzicato Five – kapela ktorá znie chvíľu ako Kruder s Dorfmeisterom, potom ako Koop, chvíľu je to jazzové, chvíľu takmer drum ´n´ bass a každú chviľu ako nejaká šestnásťročná víťazka japonskej superstar. A do toho úryvky, ktoré znejú ako vysamplované z nejakých japonských reklám. V podstate stále nerozumiem, či je to také slabé alebo také geniálne. Mimochodom spomínal som Koop, tak tí majú skvelú japonskú speváčku, ktorú počúvate dennodenne – spieva v úžasnej pesničke Summer Sun, ktorá je momentálne znelkou na jednu z akcií ružovofialového operátora (dúfam že sa mu nepodarí znechutiť mi ju). Za zmienku ešte určite stoja DJ Krush (myslím že sa nemýlim, že je Japonec), Cibo Matto, Fantastic Plastic Machine, (odporúčanou legendou je aj Ryuichi Sakamoto, ale ten mňa osobne príliš nebaví) a chce sa mi ešte dodať Xploding Plastic, ale o tých vôbec neviem odkiaľ pochádzajú, len mi to znie tak japonsky. A aby ste si to počúvanie ešte spríjemnili, tak si pripravte nejaký japonský zelený čaj (môj obľúbený je Kokeicha) a prečítajte si niečo od Haruki Murakamiho.

A ak náhodou nemáte radi japonské veci a napriek tomu ste tento článok dočítali až sem, tak si aspoň pozrite film Stratené v preklade. Nie, nenatočil ho žiadny Japonec. Ale je o tom aké je to byť sám v Tokiu. Ku koncu toho filmu znie pesnička Alone in Kyoto od skupiny Air. Bol by to dobrý soundtrack k tomuto článku.