Ak sa opýtate bežného obyvateľa tejto planéty čo si myslí o dnešnom svete, zrejme vám odpovie, že žijeme v bezcitnej dobe plnej vojen, krutosti a násilia. A naozaj, stačí si ráno kúpiť noviny a zistíte, že sú celé od krvi a smrdia po smrti. Ako to však už s väčšinovým názorom býva, je absolútne mylný. Harvardský profesor Steven Pinker hovorí: „v dlhých meandroch dejín ubúda násilia, a my dnes pravdepodobne žijeme v jednom z najmierumilovnejších okamihov nášho druhu na Zemi.“ Je to naozaj tak? V dobe Iraku, tajných väzníc a terorizmu?
Podľa čísel rozhodne áno. Buďme trochu cynický a kvantifikujme: počet vrážd (v relatívnom vyjadrení) neustále klesá, počet vojen ešte nikdy nebol taký nízky, podiel obyvateľstva, ktoré bojuje a zomiera vo vojne je omnoho nižší ako v minulosti, počet ľudí, ktorí žijú v otroctve je v porovnaní s minulosťou úplne nepodstatný atď. atď.
Opusťme ale počítanie mŕtvol a pozrime sa na kvalitatívny aspekt. Ako sa zmenilo správanie človeka?Je násilnejšie? Ako sa zmenili normy? Čo sa akceptuje dnes a čo sa akceptovalo v minulosti? Sociológ Norbert Elias hovorí o civilizačnom procese, v ktorom neustále ubúda násilia, zjemňujú sa spôsoby, zvyšuje sa miera ohľaduplnosti, znižuje sa miera krutosti. Čo bolo kedysi na programe dňa a nikomu to nepripadalo zvláštne, to je dnes pokladané za vrchol zverstva. Elias uvádza príklad stredovekých rytierov, ktorí trávili svoj život tým, že mučili, mrzačili a vraždili nevinných ľudí. Toto správanie bolo považované vo vtedajšej spoločnosti za štandardné a akceptovateľné. Historik Norman Davies uvádza príklad zo šestnásteho storočia, kedy bolo obľúbeným divadlom upaľovanie mačiek: „Diváci vrátane kráľov a kráľovien sa zachádzali od smiechu, keď zviera jačalo od bolesti, zvíjalo sa, ako sa postupne pálilo a napokon zhorelo na uhoľ.“ Minulosť (približne do 17. storočia) bola charakteristická neustálim násilím, lúpením, vraždami, znásilneniami, bitkami a popravami na ktoré chodila verejnosť tak ako dnes na futbal.
Áno toto všetko sa ešte deje aj v súčasnosti. Zásadný rozdiel je však nielen v kvantite, ale aj v kvalite. Vojna v Iraku je krutá, avšak na rozdiel od minulosti armáda cielene nezabíja civilistov a nenecháva dobyté územia zrovnané zo zemou a posiate vyvraždeným miestnym obyvateľstvom. Zo smrti sa nikto príliš neraduje a Iračanky nie sú hromadne znásilňované. Vojak si už nemôže dovoliť čokoľvek, pretože vie, že môže byť potrestaný. Áno, aj v súčasnosti sú ľudia mučení a ponižovaní, avšak Abú Grajb s Guantanamom by boli pred nie tak dlhým časom vyhlásené za dve najhumánnejšie väzenia a ich dozorcovia za najkamarátskejších zamestnancov nápravnovýchovných zariadení. Áno aj dnes sa vraždí a znásilňuje, ale takmer nikto to nepovažuje za normálne a páchatelia sú tvrdo trestaní. Napriek tomu všetkému sa verejnosť pozerá na dnešný svet ako na hrozné miesto, kde sa všetko neustále zhoršuje. Čím to je?
Faktorov je zrejme niekoľko. Predovšetkým dnes máme rýchly prístup k informáciám a sme obklopení médiami. Ráno si prečítame v novinách o znásilnení, na obed si vygooglujeme správu o lúpežnej vražde a večer si pozrieme v správach koľko ľudí bolo dnes zabitých v Bagdade a Tel Avive. Ohuruje nás množstvo informácií, ktoré sú navyše selektované tak, aby zaujali čo najviac ľudí. No a vojna v priamom prenose je samozrejme vzrušujúcejšia ako postavenie novej nemocnice v etiópskej púšti. Ďalším faktorom tiež môže byť nižšia akceptácia násilia. Čo bolo v minulosti normálne, to je dnes kruté. Jestvuje samozrejme ešte mnoho ďalších zdrojov tohto javu. A všetky sú navyše obalené idealizáciou minulosti, päťtisícročným nepretržitým pocitom, že „časy sú zlé“ a tiež súčasným módnym trendom – nenávisťou voči vlastnej západnej civilizácií. Nemýľme sa. Časy sú dobré.
Komentáre
pch
fajn